Ondreja Drapáča, starého oravského gazdu a veterána prvej svetovej vojny, často v snoch prenasledujú útrapy prežitého. Znepokojuje ho začatie druhej svetovej vojny a hrozba jej rozšírenia do jeho rodného kraja. Žije v očakávaní návratu syna Jana z vojenčiny. Dennodenne sťažka bojuje o svoju holú existenciu, v spomienkach a rozprávaní sa vracia do svojej mladosti a cesty za prácou do Ameriky.
Úryvky z knihy:
Smutná bola Drapáčova mladosť. Nezrelý obliekol vojenskú uniformu a musel ísť do prvej svetovej vojny. Pomútili mu rozum rýchlejšie než gazda zapriahne do voza. Odtrhli ho od rodnej hrudy ako dieťa od prsníka. Odvykal si od Oravy, ktorú mal rád. Strčili mu do ruky bajonet a bol z neho pešiak. Videl bohatstvo, viacej však spoznal život chudobného ľudu. Ako ovce ich hnali do bojov celou Európou. Nemal celkom jasno prečo a za koho bojuje. Bojoval, znášal útrapy ako iní a často videl, že taký život nemá preň hodnotu. Neporozumel, prečo sa trápi on a jeho spolubojovníci. Prehutoval stále nad tým, myslel na domov a neraz ho to uzimeného, vysileného a hladného priviedlo k tomu, že vzal pušku a chcel sa zmárniť. Skántriť sa chcel, vtedy závidel mŕtvym na bojisku, ale nechcel sa len tak skmotriť so smrťou, hoci ustavične bol v jej objatí. Zvíťazila v ňom pevná vôľa a mužskosť. Odhodlanie prežiť spravilo z neho silného muža.
Pred skončením vojny ho zajali na ruskom fronte. Po páre ich zapriahali do pluhu, aby orali kamenistú pôdu. V jeden deň sychravej jesene si pred hlavňami pušiek, po odpočte ako každý desiaty v rade, musel vykopať vlastný hrob. Ryť do zeme hutnej ako skala a vyhádzať z nej dva kubíky bolo preň vyčerpaného priveľa. Akoby zázrakom si zachránil holý život. Celé týždne potom sa na úteku neumýval, zarastený s tvárou zablatenou mrzol v dotrhanej vyblednutej uniforme celej od slaných fľakov uschnutého potu. Upadol, zdravie sa mu podlomilo.
Konflikt sa skončil, z frontu odchádzal ako víťaz nad svojím biednym životom. Vrátil sa ošľahaný svetom, plameňmi bojov, neúprosnou biedou a utrpením. V dedine ho ako sirotu nikto nečakal. Vojna mu vytrhla frajerku z náručia. Keď na skromnej kamennej dedinskej mohyle videl krížik vykresaný za jeho menom, pobral sa v mene božom, aby začal nový život v susednom chotári. Nebolo preň ťažké zariadiť si bytie inde a inak, keď nemal čo stratiť.
Drapáč neprišiel z bojov zdravý. Odvtedy cítil v nohe reumu a teraz v jarný čas mu to strpčuje život. Preto niet čudo, že vstáva z postele ako malinké dieťa.
Vojna, strašné dačo. Radšej umrieť ako tie strasti ešte raz prežívať, aj keď človek si zvykne na chomút, na svoj kríž, ako prašivý kôň na chrasty. Avšak, keď tu príde front, neprežijeme ho. Keby sme aspoň vedeli, prečo pomrieme?!
„Ja, vojna je vojna. Tá človeka vypije až do dna. Na bojisku sa strieľa. Tam sa nikoho nepýtajú kto je a odkiaľ prišiel!“ vykladá Drapáč z vlastných skúseností. „Každý tam musí vedieť bojovať a brániť sa. Akékoľvek, i to najmenšie zaváhanie sa môže stať osudné.“
Drapáčka sa do politiky vôbec nerozumela. Už aj vrabce po stromoch čvirikajú, i sprostý by na to prišiel, že front príde i k nim. Nemci vedú vojnu proti celej Európe, a čo je horšie, udreli aj na Rusko. Povráva sa, že to Germán vyhrá, málokto o tom pochybuje. Všelijaké reči sa trúsia po dedine, aj také, čo z toho hlava začne bolieť. Každý hovorí ináč, ale z rečí sa dá pochopiť niečo strašné. Vojna! Ľuďom sa trasú kolená, do očí sa im tisne plač.
„Nech idú, keď nemôžu žiť bez konfliktu,“ hovorí Drapáč. „Nemci si myslia, že do Ruska vojdú ako vidly do sena. Rusi sú pre nich priveľké sústo, ktorým sa môžu zadrhnúť. Nech len idú hrýzť do skaly … nechže si aj tesáky vylámu, a budeš vidieť, že si vylámu. Pustili perie v jednej vojne, prehrajú i túto. Fašistom sa okupované územia stanú večným hrobom.“
Krásne boli sny, ktoré sníval mladý Jano Drapáč, avšak skutočnosť bola celkom iná. Hľadal šťastie, lepší, krajší život a chcel ho s Hankou. Aj by sa ženil, vedel však, že na to nie je vhodný čas. Vojna zúri po celom svete. Zbytočne by sa asi bolo ženiť v takýto čas, lepšie snáď neskôr. Raz bude po vojne, veď nebude trvať večne!
Po vojne bude určite krajší život, znova sní Jano. Vystupuje na vŕšok osvetlený lúčmi zapadajúceho slnka. Porozhliadal sa a v doline spoznal svoju dedinu. Očarený krásou jemu najdrahšieho kraja sadol si unavený na trávu pod jedľou. Sedel chvíľu, zrakom premeriaval celú kotlinu. Slnko dohasínalo nad kopcami, vytrácalo sa pred temnou prichádzajúcou nocou. Temrava mu pripomínala terajšiu biedu, trápenie ľudu, vojnu. Pri pomyslení na ráno uvažoval inak: Zapadne staré slnko, stratí sa chudoba, súženie, avšak, na druhej strane, po strašnej tmavej noci, po vojne, vyjde krásne nové, žiarivé. Nadíde iný život, lepšie bytie, ktoré bude len tam, kde zažiari slnko – darca života. Vyjde od východu, od západu ho nikdy nemôžeme čakať. Vylietne na stred oblohy, bude svietiť všade, aj do našej dediny. Zasvieti všetkým rovnako.
Knihu si môžete zakúpiť na http://www.martinus.sk:
Oto Malý 